Emocionálna inteligencia a jej význam v živote
Pojem emocionálna inteligencia (EQ) sa do povedomia spoločnosti dostal až v roku 1995 a odvtedy sa spomína čoraz častejšie. Psychológ Daniel Goleman, ktorý tento pojem predstavil, vo svojej knihe uviedol, že IQ tvorí len 20 % úspechu človeka. Ďalších 80 % úspechu pramení práve z emocionálnej inteligencie, temperamentu, stupňa vzdelania rodičov a životného šťastia. Je však dôležité vedieť, že rozvinutá EQ je veľmi dôležitá nielen pre úspešný, ale v prvom rade pre spokojný a šťastný život.
Inteligentný človek bez rozvinutej emocionálnej inteligencie môže v živote zlyhávať. Naopak, človek s vysokou emocionálnou inteligenciou si pomocou dobrej EQ môže kompenzovať nižšie IQ. Ako príklad môžeme uviesť študenta, ktorý je síce veľmi inteligentný a na skúšku sa svedomito pripraví, ale je to veľký trémista a keď si vytiahne otázku, vystresuje sa a nie je schopný odpovedať. Iný študent dokáže pracovať s trémou a vie, ako urobiť dobrý dojem, čím môže kompenzovať svoj nižší intelekt a menej vedomostí. V takejto situácii o úspechu študenta rozhodne úroveň emocionálnej inteligencie.
Emocionálnu inteligenciu je do určitej miery možné rozvíjať aj v dospelosti, avšak jej základy vznikajú už v ranom detstve. Naše deti v prvých rokoch života ovplyvňuje najmä to, ako my pristupujeme k emóciám. Po príchode do kolektívu na nich samozrejme pôsobia aj spolužiaci a učitelia, preto je veľmi dôležité, aby sa aj v materských a základných školách zamerali na túto dôležitú oblasť. Dôraz na rozvíjanie racionálnej inteligencie vo forme memorovania učiva deti totiž nepripraví na skutočný život. Ľudia s rozvinutou EQ sa vyznajú vo svojich emóciách, dokážu s nimi pracovať a zvládať ich, vedia rozlišovať emócie iných ľudí a vďaka tomu nadväzovať hodnotné medziľudské vzťahy. Práve toto sú schopnosti, bez ktorých sa človek nezaobíde.
Dieťa sa učí, ako funguje sociálny svet z pozorovania svojho okolia a z rozprávania o ňom. Tým, že našim deťom vysvetľujeme, čo a prečo sa stalo, im pomáhame pochopiť a pomenovať situáciu a naučiť sa zvládnuť svoje emócie, a tým aj danú udalosť. Prvé informácie o emóciách dostáva dieťatko od svojich rodičov. Už od narodenia vníma naše emócie a rovnako pozoruje, ako my reagujeme na jeho prejavy. V čase, keď začína rozprávať a my mu budeme vysvetľovať, kedy plače, kedy sa hnevá, kedy je veselé, začne si emócie postupne všímať nielen u seba, ale aj u iných. Práve schopnosť uvedomiť si a pomenovať vlastné emócie je prvou charakteristikou emocionálnej inteligencie.
Schopnosť regulovať svoje emócie prichádza až neskôr. Dieťa ešte predtým potrebuje zažiť, že jeho emócie rodičia akceptujú a môže si dovoliť ich vyjadriť. Z tohto pohľadu je dôležité obdobie približne od jeden a pol roka do troch až štyroch rokov, kedy si väčšina detí prejde aj obdobím vzdoru. Schopnosť regulovať svoje emócie narastá po treťom roku života. V tomto veku už väčšinou vie dieťa lepšie slovami vyjadriť svoju nespokojnosť, vďaka čomu ju už nemusí prejavovať extrémnymi emóciami. Postupne sa tiež učí odložiť okamžité naplnenie svojich požiadaviek. Schopnosť empatie je do určitej miery možné pozorovať už u malých bábätiek, no rozvíja sa najmä nástupom do materskej školy a vstupom dieťaťa do kolektívu. V škôlke sa tiež dozvedá, ako to „chodí“ v medziľudských vzťahoch, učí sa podeliť, byť súčasťou niečoho, spoločne sa hrať, ale aj spolupracovať.
Zdá sa, že je to všetko také prirodzené, tak prečo sa tým zaoberať? Skúste si položiť nasledujúce otázky: „Povedali ste niekedy svojmu dieťaťu neplač, keď bolo smutné?“ „Povedali ste mu, že to nič nie je, keď ho niečo trápilo?“ alebo „Hovoríte o svojom dieťati, že je zlé, len kvôli tomu, že je nervózne, uplakané alebo sa hádže o zem?“ Toto sú vety, ktoré používajú rodičia veľmi často. Rozhodne nimi ale nepodporujú rozvoj emocionálnej inteligencie u svojho dieťaťa, práve naopak. Učia ho tým, že emócie netreba prejavovať, ale ich potláčať. Rodičia často zastavujú emócie dieťaťa, pretože sa im ťažko pozerá na to, že ich dieťa sa trápi a nevedia, ako mu pomôcť. Pritom je to väčšinou veľmi jednoduché. Stačí tam len byť a vnímať emóciu svojho dieťaťa. Byť pri ňom, keď sa hnevá, keď je smutné, či nervózne. Nemusíme mať vždy odpoveď na to, ako mu pomôcť. To, že mu umožníme emócie prežiť, je preňho tou najlepšou pomocou.
A prečo vlastne je emocionálna inteligencia v živote taká dôležitá? Používame ju dennodenne vo všetkých oblastiach života bez toho, aby sme o nej vôbec vedeli. Emócie sa v nás ozývajú neustále a ak im nerozumieme a nevieme ich zvládať, často negatívne zasahujú do našich činností. Naopak, ak s nimi vieme pracovať, sú to naši pomocníci a motivujú nás k aktivite. Dokážeme zvládať trému, pracovať pod tlakom, využiť aj negatívnu emóciu v náš prospech a lepšie tak odolávať psychickým problémom. Vďaka empatii sa dokážeme lepšie naladiť na iných ľudí, porozumieť im a pomôcť bez toho, aby nám museli povedať, čo potrebujú. Keď rozumieme emóciám, lepšie rozumieme aj ľuďom a ich správaniu. Zásluhou týchto schopností sa stávame úspešnejšími aj na trhu práce, pretože dokážeme lepšie pracovať v kolektíve a zvládať pracovný tlak. Emocionálnu inteligenciu teda môžeme považovať za kľúč k nášmu úspechu v súkromí aj v práci.