Zvládanie negatívnych emócií dieťaťa býva pre rodičov často veľmi náročné. Na jednej strane je ťažké vidieť, ako sa dieťa trápi a neviete mu pomôcť. Zároveň je to však skúška vašej trpezlivosti, pretože vydržať negatívne prejavy dieťaťa a sprevádzať ho nimi skutočne nie je jednoduché. Rodičia preto často prežívanie dieťaťa zľahčujú.
Keď je dieťa smutné či vystrašené, dospelý má potrebu ho utešiť alebo ochrániť. Keď je však nahnevané, vzbudzuje to hnev aj v rodičoch. Preto je práve obdobie vzdoru najväčším „strašiakom“.
Asi najčastejšími reakciami na dieťa, ktoré smúti, bojí sa alebo sa hnevá bývajú „Neplač“, „Nemáš sa čoho báť“ či „Upokoj sa!“. Nehovoria však dieťaťu nič o tom, ako má svoju emóciu zvládnuť, ako si s ňou poradiť. Učia ho, že tieto emócie sú zlé a nemá ich cítiť. Ako teda reagovať?
SMÚTOK
V novorodeneckom a dojčenskom veku sa vyskytuje u dieťaťa najmä plač, ktorým vyjadruje svoju nespokojnosť a komunikuje svoje potreby. Novorodenec sa potrebuje po príchode na svet adaptovať na nové prostredie a mnohé deti sú uplakané aj z dôvodu ťažkého pôrodu. Intenzívny a dlhotrvajúci plač pre malé bábätko nie je dobrý, lebo sa ním vyplavuje stresový hormón, ktorý zaplavuje jeho vyvíjajúci sa mozog. Pokiaľ rodičia plač ignorujú, dieťa nadobúda pocit, že mu nik nepomôže v situáciách, ktoré samo nevie zvládnuť. Malé bábätko sa nedokáže upokojiť samé a keď si jeho plač nevšímame, po určitom čase prestane plakať len preto, lebo už nevládze a vzdá sa. V mnohých situáciách ale napriek snahe rodičov na upokojenie nič nezaberá a oni ostávajú bezradní, keď nevedia, ako dieťatku pomôcť. V takom prípade odporúčam, aby mu hlavne boli nablízku tak, ako sa to len dá a nenechali ho samé plakať v postieľke. Nič nenahradí náručie matky, prípadne otca, vďaka ktorému dieťa zistí, že jeho emócie sú vypočuté a rodičia reagujú na jeho potreby.
V období batoľaťa a v predškolskom veku sa dôvody smútku menia. Dieťa smúti, lebo stratilo obľúbenú hračku, nemôže ísť pre chorobu na karneval, mama nastupuje do práce a ono musí do škôlky, alebo sa vyrovnáva so smrťou niekoho blízkeho. Nie je vhodné smútok dieťaťa zľahčovať. Nech už je príčina smútku akákoľvek, dieťa ho potrebuje zažiť a vyjadriť. Je dôležité venovať jeho prežívaniu úprimnú pozornosť, pýtať sa ho, čo ho trápi, nezavádzať ho a komunikovať s ním otvorene a primerane jeho veku.
STRACH
Príčiny strachu sa rovnako s vekom menia. Prvé strachy nastupujú okolo pol roka, keď už dieťa spoľahlivo rozlišuje medzi známymi a neznámymi ľuďmi a súvisia s obavami z cudzích osôb. Okolo ôsmeho až deviateho mesiaca života začína obdobie separačnej úzkosti, kedy dieťa pociťuje strach z opustenia matkou. Separačná úzkosť môže trvať až do dvoch rokov. V tomto období je potrebné k dieťaťu pristupovať veľmi citlivo. Mama by mu mala byť k dispozícii a ak sa dá, je lepšie vyhnúť sa nástupu do jaslí. Nie je dobré riešiť jeho úzkosť tým, že ho zverí do starostlivosti niekoho iného. Práve naopak, dieťa potrebuje získať istotu, že je tu preň, a následne bude pripravené vydať sa do sveta.
Približne vo veku jeden a pol roka sa začína prejavovať strach z nových, nepoznaných vecí. Dieťa sa stáva na svojich výpravách opatrnejším a začína viac premýšľať nad tým, čo by sa mohlo stať. Často sa objavuje strach z neznámych zvierat, ale aj tmy. V predškolskom veku je strach viazaný na rozvoj detskej predstavivosti, napríklad sa deti boja imaginárnych bytostí či strašidiel. O strachoch s dieťaťom treba hovoriť so všetkou vážnosťou a neuťahovať si z nich. Hlavnou úlohou rodičov je poskytnúť mu oporu, istotu a pomoc. Dieťa potrebuje cítiť, že o svojich obavách môže rozprávať a mama či otec ho pochopí. Je zároveň dobré, keď sa môže dieťa vystaviť zdroju svojho strachu spolu so svojimi rodičmi – napríklad ak má strach zo psov, je dobré spoločne sa k nejakému priblížiť.
HNEV
Prvé výraznejšie prejavy hnevu môžeme u dieťaťa pozorovať v čase, keď sa začne viac pohybovať. Chce skúmať svet a rodičia mu mnohé veci nedovolia podrobne preskúmať (zásuvky, káble apod.), preto sa cíti frustrované.
Prejavovanie hnevu sa stupňuje v období vzdoru. Dieťa sa začína vnímať ako samostatná osobnosť a snaží sa presadzovať vlastnú vôľu, no nie vždy je mu to umožnené. Skúša hranice, ktoré stanovujú rodičia, a usiluje sa robiť veci samo a podľa svojich predstáv. Hnev je prirodzenou reakciou na frustráciu a nie je dôvod mu ho zakazovať. Rodičia však majú problém prijať prejavy zlosti svojho dieťaťa a snažia sa ich potláčať. Dieťaťu najviac pomôže, keď uznáte, že má nárok hnevať sa a umožníte mu zlosť prejaviť. V akútnej fáze hnevu nemá zmysel mu niečo vysvetľovať, je však potrebné zabezpečiť, aby seba či niekoho iného v zlosti nezranilo. Keď sa trochu upokojí, snažte sa zistiť, aká je príčina jeho pocitov. Je mimoriadne dôležité, aby rodič ostal pri dieťati pokojný, čím mu pomôže cítiť sa bezpečne a rýchlejšie sa upokojiť. Takýmto správaním mu ide rodič vzorom a dáva mu najavo, že hnev je prirodzená súčasť života, ktorú akceptuje. Naopak, ak rodič pošle dieťa do izby, aby sa upokojilo samo, cíti krivdu a hnev sa naučí vnímať ako nesprávny . Pokiaľ sa snaží svojimi zlostnými prejavmi dosiahnuť niečo zakázané, zo svojich požiadaviek neustupujte. Tým by ste mu ukázali, že vďaka vzdoru dosiahne, čo chce. Vaším cieľom je naučiť ho, že vyjadriť hnev je v poriadku, ale nie všetky prejavy správania sú povolené. Zákaz hádzania vecí, ničenia predmetov alebo nerešpektovanie dospelých ľudí mu stanoví jasné hranice, ktoré budú pomocou pre neho, aj pre vás.
NEGATÍVNE EMÓCIE – DOBRÝ RADCA, ALE ZLÝ PÁN
Smútok, hnev, aj strach vedia človeka nielen potrápiť, ale aj obohatiť. Je preto dôležité naučiť deti, ako ich zvládnuť čo najlepšie. Aj negatívna emócia vás v živote môže niekam posunúť, ak sa ňou nedáte úplne ovládnuť.
Dieťa sa postupne s vekom v sebaovládaní zlepšuje, avšak minimálne do šiestich rokov nedokáže kontrolovať svoje emócie tak, ako dospelý. Nemá zmysel s nim bojovať, lebo pokiaľ sa pustíte s dieťaťom do boja o moc, víťazom nebude nik. Je teda na vás, rodičoch, aby ste vo vypätých situáciách nereagovali rovnako ako dieťa. Niekto musí ostať dospelým, aby sa malo odkiaľ naučiť, ako svoje emócie zvládnuť.